František Šubík

Rád by som vás na úvod trošku rozveselil a preto začnem jedným tragikomickým príbehom a až potom by som si dovolil prejsť k veci, vďaka ktorej si aj dnes musím dopriať lieky na spanie, aby som zajtra mohol pokračovať v akejsi kŕčovitej životnej rutine.

Keď som po skončení univerzitného štúdia nastúpil do svojho prvého riadneho zamestnania, mnoho starších kolegov mi v práci často hovorievalo vetu: „Jediným národom na celom šírom svete, ktorý s nasadením jemu vlastným usiluje o to, aby bol ešte pápežskejším ako je samotný Pápež vo Vatikáne sú Slováci“.

Dlho som nechápal o čom to tí kolegovia vlastne hovoria …

Keď som sa v roku 2010 presťahoval s rodinou zo Slovenska do Nemecka za pracovnou príležitosťou, spolu s našou rodinou sa sťahovalo novučičké auto Opel Astra zakúpené u autorizovaného predajcu v Bratislave. Prvý majiteľ, nikdy nebúrané, atď. Veď to všetci poznáte. Zaplatená celá kúpna cena vozidla z vydretých celoživotných úspor, povinná a havarijná poistka a samozrejme spolu s tým aj recyklačný poplatok. Tak, aby bolo všetko v súlade so zákonmi, predpismi, jedným dychom povedané – v čo najlepšom poriadku. Cítim sa ako kráľ ciest – disponujem predsa o kategóriu „lepším“ vozidlom, ako bývalý premiér Mečiar, ktorý sa svojho času vystatoval „malou Korzičkou“. Poďme však nazad k príbehu.

V Nemecku funguje systém, ktorý vás zaväzuje prihlásiť si Vaše motorové vozidlo do miestnej evidencie v prípade, že žijete a pracujete v krajine dlhšie ako 12 mesiacov. Keďže patrím medzi tých, ktorí ctia zákon a rešpektujú predpisy, hor sa teda do prehlasovania vozidla. Nemecký úradník na dopravnom inšpektoráte s úsmevom berie slovenský technický preukaz (nepochybujem, že nerozumie ani slovu v predloženom texte) a na moje počudovanie mi za pár minút s tým istým milým úsmevom podáva nový technický preukaz v nemčine, nové evidenčné čísla, ktoré som si čuduj sa svete v rámci štandardného poplatku mohol dokonca vybrať podľa svojej osobnej preferencie. Celé to trvalo len chvíľu a stálo to pár desiatok Eur. „Fíha“, hovorím si. „To tu funguje naozaj takto?“. „Moderná Európa“, usmievam sa po vzore nemeckého úradníka aj ja. Skoro nič odo mňa nechceli.

Postupne zisťujem, že vo vyspelej západnej Európe panuje medzi ľuďmi a štátom vysoká úroveň dôvery a rešpektu. A funguje to naozaj obojstranne. Nestíham s potvrdením na Daňový úrad. Volám tam a pani mi milo hovorí: „Kein Problem, odfoťte si ten papier kľudne do telefónu a pošlite mi ho e-mailom“. „A pekný deň Vám prajem“, skladá telefón. Na druhý deň ma už v schránke čaká novučičká, voňavá registračná karta daňového poplatníka. „Žiadne zbytočné čerpanie dovolenky, niekoľkodňové behanie po úradoch, arogantní a nepríjemní úradníci, poradové lístky, poplatky, vypĺňanie tlačív, lietanie od okienka k okienku ?“, čudujem sa ako slovenské teliatko, ktoré zbadá nové vrátka. Ale neodbočujme.

Náš Corpus delicti, teda autíčko Opel Astra slúži v ďalekej cudzine tak, ako má. Navštevujeme len autorizované servisy Opel, žiadne diely netreba meniť, a tak ako doposiaľ sa úspešne vyhýbame dopravným nehodám. Umývame s láskou a zásadne ručne.

Po štyroch rokoch však začne bolieť srdce a napriek tomu, že tuším, kam sa s rodinou vraciame, vyrážame na takmer 1200 km dlhú cestu smerom na východ.

Hneď po pár dňoch pobytu „doma“ nazlostene dementujem dnes už viac viac ako 4 roky starý výrok „moderná Európa“. Dostavujem sa so všetkými potrebnými dokladmi na dopravný inšpektorát v Nitre. Vystojím si niekoľkohodinový rad pred okienkom v enormných horúčavách. Chvíle čakania mi spríjemňuje občasný pohľad na tzv. autičkárov – mladých mužov s mastnými vlasmi a zlatými reťazami, ktorí pomedzi slušných občanov mieria priamo k policajtom. V jednej ruke majú typickú koženú taštičku a v ruke druhej doklady asi od desiatich áut, ktoré idú prihlasovať v akomsi špeciálnom režime. Zvítajú sa s policajtom srdečným potrasením rúk a potľapkaním po pleci ako rodní bratia a o malú chvíľku už odchádzajú „vybavení“.

Ja sa spolu s ostatnými „Obyčajnými ľuďmi“ dostávam na rad po takmer štyroch hodinách čakania. Slušne pozdravujem zamračenú, korpulentnú policajnú úradníčku v okienku, predkladám potrebné doklady a „… pekne prosím prihlásiť moje vozidlo nazad do evidencie“. „To máte dovoz môj zlatý!“, zavrčí úradníčka. „Prosím?“, odpovedám. Môj logicky pracujúci mozog nechápe a evidentne sa ani chápať nechystá. Po štyroch rokoch pobytu v civilizovanom zahraničí je moje myslenie predsa len v určitom smere trochu deformované. „Dovoz a nezdržujte to tu!“, vrčí korpulentná policajtka. Pokúšam sa oponovať, ale asi nie som dostatočne presvedčivý: „Vozidlo bolo kupované a prihlásené na Slovensku … je v pôvodnom stave, a … majiteľ sa nemenil …“. Môj mozog tvrdošijne odmieta a odmieta. „Musíte si vybaviť kontrolu originality, potvrdenie z Okresného úradu a taktiež … a budem potrebovať aj preklad tých nemeckých papierov“, pokračuje nahnevane policajtka. „A zaplatíte si láskavo aj recyklačný poplatok, to vás neminie!“, dodáva. Žlč mi už začína pomaly kypieť. „Recyklačný poplatok som za toto auto už predsa raz platil!“. Začínam byť riadne zmätený a asi už aj dosť nepríjemný. Môj rodinný príslušník, spolutrpiteľ v čakaní vedomý si mojich možných prchkých reakcií na ľudskú hlúposť ma posiela od okienka preč. „Choď si dať von kávu, ja to vybavím.“

Autíčko napokon skončí na dvore stanice kontroly originality. Evidentne znudení zamestnanci ho celé polepia odpornými modrými nálepkami. Zvonku aj zvnútra. Vybavovanie ďalších papierov zaberie ďalší týždeň a pol. Preklady, pečiatky, potvrdenia. Hodiny strávené čakaním na úradoch. Všetky poplatky sa napokon vyšplhajú na niekoľko stoviek Eur. Vrátane opakovane zaplateného recyklačného poplatku. Už ľutujem, že som auto v zahraničí nepredal a nevrátil sa „domov“ autobusom, lietadlom, stopom či vlakom. Dopravný inšpektorát v Nitre napĺňa pohár rituálnej pomsty až po pomyselný okraj a moje nové, slovenské EČV je zakončené písmenkami „HM“. „Hmm, žeby Hovno Makové?“, uvažujem nahlas.

Zjednodušene vyjadrené matematickou rovnicou, či skôr akousi „Slovenskou Nelogickou Nerovnicou“, v skratke SNN:

Prihlásenie auta zo SR do Nemecka = cca 1 hodina / cca 50 Eur. EČV na želanie v cene (ak je ešte voľné).

Prihlásenie toho istého auta z Nemecka do SR = cca 2 týždne / cca 500 Eur. Gýčové EČV „na želanie“ len pre rýchlo-zbohatlíkov a mafiánov, samozrejme za mastný poplatok.

Prišla Vám práve teraz na um otázka: „Prečo?“. Už som Vám na ňu odpovedal a to hneď v úvode. Predsa: „Jediným národom na celom šírom svete, ktorý s nasadením jemu vlastným usiluje o to, aby bol ešte pápežskejším ako je samotný Pápež vo Vatikáne sú Slováci“.

Našou ďalšou národnou tragédiou okrem spomínanej „pápežskosti“ je to, že sme sa ešte stále nenaučili odlišovať to podstatné od nepodstatného. A vyzerá to tak, že sa žiadna osveta v blízkej budúcnosti ani konať nebude. Práve preto to na Slovensku vyzerá tak, ako to vyzerá. Od tzv. nežnej revolúcie v novembri roku 1989 uplynulo už takmer 31 rokov. Čo sa zmenilo? V zásadných veciach asi nič. Alebo? Teda, môžeme cestovať. Kedy chceme, kam chceme a ako chceme. Ak na to cestovanie máme potrebné financie, samozrejme. Môžeme sa tiež slobodne a beztrestne otočiť vlastnej krajine chrbtom. Návrat je už dnes možný. Čo sa týka športu a pomyselnej medzinárodnej prestíže, namiesto majstrov sveta máme dnes už len hlboko podpriemerných hokejistov a futbalistov (kde sa hrabú svojím výkonom na tímy ČSSR), úroveň školstva upadá rok po roku svetelnou rýchlosťou a zdravotníctvo je v permanentnej kríze. Sociálny a dôchodkový systém čaká kolaps, a to už v blízkej budúcnosti. Justícia je prehnitá, skorumpovaná a právo nevymožiteľné.

Ak sa po prečítaní tohto „pápežského“ príbehu smejete až príliš, asi si neuvedomujete vážnosť situácie v akej sa naša krajina nachádza a preto v ďalšom čítaní radšej ani nepokračujte. Ak sa tvárite vážne, a nastupuje u Vás pocit rozhorčenia, prípadne ste sa uchýlili k určitej sebareflexii, venujte prosím dôkladnú pozornosť nasledujúcim riadkom. Prechádzam totiž k dosť vážnej veci, ktorá už nie je vtipná ani marginálne. A vopred sa ospravedlňujem za relatívne obšírny text.

– – –

V roku 2014 sa naša manželská cesta s dnes už ex-manželkou pomaly chýli ku koncu. Neprekonateľné rozdiely v názoroch. Pani podáva po predošlých vyhrážkach, že mi urobí zo života peklo a deti už nikdy neuvidím žiadosť o rozvod. To všetko napriek tomu, že predbežne súhlasila so zverením detí do SOS (pre začiatočníkov v problematike rozumej Striedavá Osobná Starostlivosť). Počas mojej prítomnosti v práci a teda neprítomnosti doma „unáša“ obe deti k svojím rodičom a rozhoduje o tom, kedy ich budem, resp. nebudem vidieť. Napriek tomu, že nesúhlasím, začína sa dráma, ktorá s horkou príchuťou trvá až do dnešných dní. Stávam sa dobrovoľne, nedobrovoľným platiteľom výživného. S vlastnými deťmi sa už vídam iba sporadicky. Snažím sa o obnovu vzťahu a udržanie rodiny, ktorá pre mňa predstavuje životne dôležitú hodnotu. Súd nariaďuje akúsi „manželskú poradňu – teda psychologičku z ÚPSVaR v Nitre“, a toho času ešte manželka „sťahuje“ žiadosť o rozvod a snažíme sa o obnovu. Obaja sa nesporne z celej sily snažíme, ale nejde to a nejde to. Napriek psychologickej pomoci. Deti všetko vnímajú a trpia. Vyčerpaný navrhujem definitívny rozvod a ešte v ten deň dostávam vysoké horúčky. Manželka uteká na súd podať návrh na rozvod manželstva, aby bola zase raz „tá prvá“. Pritvrdzuje. A to poriadne.

Padajú obvinenia z vyznávania pravicového extrémizmu, ľavicového extrémizmu, prezentácie pornografie maloletým a psychického týrania. Voči mne samozrejme. Závažným problémom je aj to, že som údajný ateista a teda nemám žiadne právo vychovávať deti. Pretože ich nevychovám v tej pravej viere v Ježiša Krista. Označený za ateistu sa cítim v krajine s tak vysokým počtom bývalých členov KSČ však relatívne bezpečne a tak akosi v dave. Konajúca sudkyňa sa tvári, že nič nepočuje a nevidí. Sama už medzičasom zistila, že pani bojuje s relatívne vážnym ochorením. Ja zase zisťujem, že pani mala ten istý problém s bývalým partnerom a to isté vážne ochorenie ešte pred uzatvorením manželstva. Predo mnou malo všetko ostať utajené.

Sebareflektujem. Pochybujem sám o sebe. Navštevujem skúsenú, bývalú primárku psychiatrie, ktorá teraz pracuje v súkromnom sektore a neskôr sa na vlastnú žiadosť podrobujem súdno-znaleckému dokazovaniu u psychológa. Pani odmieta akúkoľvek podobnú masochistickú aktivitu realizovať na sebe. Súdu to je síce navrhované priamo znalcom, ale sudkyňa OS a neskôr aj senát KS (príbeh bude pokračovať …) nevidia napísané a nepočujú povedané. Nevadí. Mojím cieľom nie matke mojich detí ubližovať. Psychiater, súdny znalec aj psychológ tvrdia, že som úplne normálny, tuctový tatino. Žiadna dych berúca dráma z „Mlčania jahniatok“ sa teda nekoná a asi ani konať nebude. Už viac nepokračujem v masochistickom vyšetrovaní vlastného duševného stavu. Chcem SOS a trvám na tom. Deti chcú SOS. Opakujú to kolíznemu opatrovníkovi, aj súdnemu znalcovi. Kolízny opatrovník chce SOS. Prizvaný psychológ chce SOS. Matka nechce o SOS ani počuť. Napriek tomu, že moju schopnosť starať sa o deti nikdy nespochybnila. Tvrdí však, že som psychopat a chcem sa iba vyhnúť realizáciou SOS plateniu výživného. Nechápem. Vždy som tvrdo pracoval a platil všetky účty. Varil som, upratoval, prebaľoval a kúpal deti. Čítal som im rozprávky. Nosil som ich na rukách k lekárovi, keď boli choré. Zúčastňoval som sa na ich očkovaniach. Stavali sme si spolu v detskej izbe loďku. Smiali sme sa spolu.

Bohužiaľ prejavil som vážny záujem o určitý typ porozvodovej starostlivosti o deti fungujúcej vo všetkých moderných krajinách. A to „doma“ na Slovensku. Chyba, chyba, chyba.

Konajúca sudkyňa Šalamúnová, ktorú miestni tiež prezývajú Korytnačka (pretože je údajne pomalá) je však na počudovanie relatívne profesionálna a korektná. Svoju úlohu zvláda s prehľadom. Jej údajná pomalosť je zrejme spôsobená tým, že nad svojou prácou premýšľa a stavia sa k nej v rámci možností ako tak zodpovedne. Oceňujem to. Na odporúčanie všetkých zúčastnených odborníkov a z akéhosi „vlastného“ presvedčenia konečne vydáva rozsudok a zveruje deti do SOS. Aby zalepila matke oči a poistila si to, že sa matka voči jej rozhodnutiu neodvolá, zaviaže ma rozsudkom o SOS platiť matke detí kráľovské „výživné“. Taktiež ma potmehúdskym spôsobom oberie o možnosť tráviť Vianoce a Veľkú noc s vlastnými deťmi. Každoročne. Až do ich dospelosti. Som predsa ateista (veď matka to povedala) a keďže je matka denne v priamom spojení s nebom, budú deti počas kresťanských sviatkov výlučne s ňou. Základné ľudské práva sú sudkyňou Šalamúnovou špinavo pošliapané, ale ja sa teším, že budem KONEČNE so svojimi milovanými deťmi. Nebudem sa odvolávať. Nestojí mi to za to. Kašlať na Vianoce, kašlať na Veľkú noc, kašľať na peniaze.

Chyba, chyba, a znova chyba. Teším sa totiž úplne zbytočne.

Matka sa voči rozhodnutiu sudkyne Šalamúnovej odvoláva. Deti nevidím ďalšieho pol roka.

Našťastie zdravý rozum funguje (takmer odmietam uveriť) a senát KS v Nitre potvrdzuje v plnom rozsahu rozhodnutie OS. Nič viac som si neželal. Zúčastním sa vynesenia rozsudku senátu. Moja pracovitá, mladá právnička zapálená pre vec mi to zanovito vydupala. Mám na to ako priamy účastník konania nárok. A tak tam stojím pred senátom a čakám napäto na vynesenie rozsudku. Predsedkyňa senátu Múdra konštatuje, že matka detí koná účelovo a jej argumenty voči SOS sú nezmyselné. K môjmu potešeniu dodáva, že sa senát snažil rozhodnúť naozaj rýchlo, aby mohli byť detičky aj s otcom hneď od letných prázdnin. Matka na verejnosti rozširuje, že som klamár a že súd bol zmanipulovaný. Ďalšie odvolanie však už nie je možné a striedavá starostlivosť sa teda môže začať realizovať.

Funguje to presne jeden rok. S deťmi sa učíme, chodíme do prírody, plávame, strieľame z luku, čítame si knihy, majstrujeme. Pozeráme filmy, spievame počas jazdy v aute a veľa sa spolu smejeme. Som ten najšťastnejší otec na svete. Naučím sa piecť domáci chlebík, vstávam ráno pred šiestou, aby som mohol deti vychystať do školy. Varím teplé večere, pudingy so šľahačkou. Periem, upratujem. Nikomu sa neponosujem. Nie je na čo.

S matkou mám chladný vzťah, ale neprejavujem záujem ju dehonestovať, alebo jej akokoľvek cielene ubližovať. Užívam si milované detičky. Ich matka je však zanovitá … Odmieta mi poskytnúť číslo svojho účtu, aby som jej mohol platiť určené „výživné“ prevodom. Má na to svoje dôvody. Asi sa bojí otvoriť svoj účet kvôli vysporiadaniu BSM, ktoré je už v tejto chvíli na spadnutie (pre začiatočníkov v problematike rozumej Bezpodielové Spoluvlastníctvo Manželov).

Pri súde ohľadne vysporiadania BSM (áno tých súdov bolo dosť veľa) neskôr zisťujem, že dnes už ex-manželka si zo spoločného rozpočtu mesačne odlievala nemalé finančné prostriedky. Pripravovala sa asi na život mimo rodiny. A na rozvod. Dlhodobo a systematicky. Jedná sa o čiastku na nákup slušného auta. Na súde som ticho. Nezáleží mi už na tom. Ranilo ma iba to klamstvo. Ale teraz už aspoň chápem, prečo nechcela prezradiť číslo účtu.

„Výživné“ platím na pošte. Stojíme s deťmi a školskými taškami v rade pred priehradkou. Niekedy čakáme aj 20 minút. Nevadí. Hlavne, že sme už spolu. Niekoľkokrát príde tzv. výživné matke neskoro. Prerátal som sa a nemyslel som na víkendy a štátne sviatky. Na ÚPSVaR v Nitre okamžite putuje podanie, v ktorom som obvinený z neplatenia výživného. Pridá sa moja čiastočná neochota do bodky plniť matkine predstavy o športových aktivitách detí a obvinený som aj z kadečoho iného. Pro-aktívny kolízny pracovník, nazvime ho Hujer (pre začiatočníkov v problematike rozumej Kolízny opatrovník = osoba, ktorá ako jediná na svete pozná najlepší záujem Vášho dieťaťa) telefonuje otcovi a dvíha varovný prst. Pozadie ho vôbec nezaujíma. Matka má vždy pravdu. Ja som naňho nervózny a nepríjemný. Bolo toho na moju psychiku za posledné roky predsa len viac než dosť. Žiadne vulgárne slovo, ani vyhrážka však nepadne. Hujer zapisuje reakciu zmäteného a nervózneho otca s cieľom mu to pri najbližšej príležitosti adekvátne spočítať. Jeho príležitosť príde presne o 12 mesiacov. Ale nepredbiehajme.

Matka zisťuje, že rozdelenie BSM jej neprinesie očakávaných 50-tisíc Eur, ktoré si vysnívala. Ani keď sa jej čiastka spočíta s už nakradnutými financiami zo spoločného rozpočtu. Podáva na mňa trestné oznámenie v ktorom tvrdí, že som ju vyhodil (!) zo spoločného bytu. Zároveň odo mňa žiada za tento vymyslený zločin odškodné rovných tuším 22-tisíc Eur. Aby to celé vyšlo na 50-tisíc. Že môj podiel nie je ani polovica tejto sumy, napriek tomu, že všetko financujem jej divné nepríde. Popri inom „luxuse“ je stále užívateľkou horeuvedeného Corpus delicti auta. Aj to som kúpil z mojich celoživotných úspor ja. Pre rodinu. Logiku však bokom, sme predsa na Slovensku.

Poverený vyšetrovateľ PZ si ma vypočul, uznanlivo pokýval hlavou, lakonicky mi oznámil, že nie som prvý a ani posledný, komu sa takto ex-manželka mstí a jej trestné oznámenie odmietol. Matka je však neoblomná. Tvrdošijne tlačí na prokurátora, ten tlačí na vyšetrovateľa a keďže tento chce mať svoj pokoj a priestor možno aj na nejakú normálnu prácu (snažme sa byť prosím idealisti), dostávam do schránky žltý lístok a na pošte ma čaká uznesenie o trestnom stíhaní mojej osoby. Deti vidia, že som zbledol, ale snažím sa nedať nič najavo. Musím zaplatiť dane, oznamujem im so sileným úsmevom. Žalúdok mám ako na vode. Mám tri dni na to, aby som sa pred prokurátorom písomne vyvinil. V noci spím maximálne tri hodiny, píšem podania, pokračujem v starostlivosti o deti. Chodím do práce, aby som mohol matke detí aj naďalej platiť „výživné“. Som už vyčerpaný a strašne ma bolí hlava. Moje asketické odriekanie za posledné dni však prináša kýžené ovocie a prokurátor evidentne pochopil. Uznesenie o trestnom stíhaní sa ruší. Matka to neakceptuje a hnevá sa. Mňa čaká spŕška doporučených výziev od matky detí, ktorá chce takto dokázať vymyslený trestný čin. Na prokurátora to evidentne nezaberá. Nateraz mám od polície teda pokoj.

V krátkom čase nasleduje súd ohľadne vysporiadania BSM. Sudkyňa Lenivá dáva za pravdu mojím argumentom a delí náš „majetok“ na rovnú polovicu. Aby to bolo fér. Ex-manželkou vytúžených 50-tisíc Eur sa teda nekoná. Ja sa tvárim, že ex-manželka nekradla, pardon neodlievala si zo spoločného účtu peniaze. Som už so svojimi milovanými deťmi teraz častejšie, tak jej tie peniaze odpustím. Budem veľkodušný. Moja právna zástupkyňa je rozhorčená a po pojednávaní sa pýta ex-manželky, či sa nehanbí pred sudkyňou Lenivou v „priamom prenose“ priznať, že ma klamala a de-facto kradla peniaze zo spoločného účtu. Nasleduje ticho. Potom sa pýtame na Corpus delicti auto, ktoré stále používa. Toto išlo pomimo BSM, keďže som ho kupoval za svoje a pred svadbou. S ex-manželkou nie je reč. Auto si ponechá a basta. Vozí predsa na ňom deti, ktoré som si ja “urobil“. Dávame jej čas na rozmyslenie, ale už v tomto momente mi je jasné, že na auto môžem zabudnúť. Ešte, že ma v tomto smere podporuje môj zamestnávateľ a mám v čom voziť deti do školy a na krúžky. Kým mám prácu, je to takto znesiteľné. Uvidíme dokedy tú prácu budem mať.

Od ex-manželky od tohto momentu odchádza jej právny zástupca. Vydržal to s ňou pár rokov, ale od môjho osobného rekordu to má ešte stále dosť ďaleko. Neuniesol tú špinu a odmietol ju údajne ďalej zastupovať. A ešte to bol celé aj porozprávať mojej právnej zástupkyni – ako sa s jeho klientkou nedá spolupracovať. Do tohto momentu som bol na tohto človeka dosť alergický, ale musím priznať, že dnes má moje sympatie a cítim k nemu akúsi spolupatričnosť.

Medzičasom spoznávam svoju novú životnú lásku. Je rozvedená, má dve deti tak ako ja. Zakladá si na rodinnom živote. Myslíme a konáme veľmi podobne. Cítim sa ako v siedmom nebi. Deti si padli do oka a každý druhý týždeň tvoríme jednu veľkú rodinu. Spoločné dovolenky sa stávajú samozrejmosťou.

Matka mojich detí sa túto jóbovu zvesť dozvedá relatívne rýchlo. Sociálne siete nepustia. Dlho ju vnútorne zožiera prehra na každom súde, ktorý sme vďaka jej neochote dohodnúť sa absolvovali, nefungujúca kriminalizácia otca jej detí … a tak ďalej, a ďalej. Ten tlak je pre ňu zrejme neznesiteľný. Nastáva čas pomsty, ktorá je na Slovensku vďaka nefunkčnej justícii a kuratele častokrát poľahky realizovateľná

Tu sa príbeh o otcovi a deťoch končí. Otec videl svoje milované deti naposledy v auguste 2019.

Rozsudok o SOS je stále platný a tak podávam na odporúčanie ÚPSVaR v Nitre návrh na výkon rozhodnutia súdu. Dva dni nato podáva matka detí návrh na zverenie detí do jej výhradnej starostlivosti a žiada mesačné výživné vo výške niečo cez 1000 Eur. Za 22 mesiacov to bude viac ako plánovaných 22-tisíc. O to predsa predtým šlo tiež. Vydieranie trestným oznámením neprešlo, tak snáď prejde „únos“ detí.

Náhodným výberom sú oba prípady pridelené jednej a tej istej sudkyni. Je ňou sudkyňa Dokonalá. Ako jedinej postave v tomto príbehu som je pridelil meno, ktoré charakterizuje to, ako vníma ona sama seba. V mútnych vodách Slovenskej justície je táto osoba zjavom nevídaným.

Do momentu, kým som nezažil pojednávanie s týmto stelesnením dokonalosti a cnosti v jednej osobe som si myslel, že po piatich rokoch strávených na súdoch som už starý harcovník a nič ma nemôže prekvapiť. Ale zas a znova ma dobehol môj prehnaný optimizmus.

Sudkyňa Dokonalá rozpráva, rozpráva a rozpráva. Rozpráva tak rýchlo, veľa a častokrát od veci, že nadobúdam dojem, že sa snaží niečo svojím rozprávaním zakryť. Možno nikdy nechcela byť sudkyňou. Možno chcela študovať psychológiu, aby pomohla sama sebe. Ale niekto ju prekukol a tak namiesto toho, aby škodila kdesi v ordinácii, škodí teraz v sudcovskom talári. Priznám sa, že neviem, čo je pre spoločnosť horšie. Je necitlivá, hrubá a arogantná. Porušuje základné pravidlá sudcovskej etiky. Správa sa neprístojne ku všetkým účastníkom konania. Nie je teda evidentne zaujatá. Rada sa tiež vo svojom voľnom čase podpisuje pod rôzne vyhlásenia proti jej „skorumpovaným“ (aj keď ešte neobvineným a neusvedčeným) kolegom, aby tak zo seba urobila aspoň naoko lepšieho a morálnejšieho človeka.

Formou „cherrypickingu“ si samozrejme vyberá z pomyselnej tortičky podanie matky a to moje úplne ignoruje. Konečne je tu Božia spravodlivosť na Slovenský spôsob. Prvé pojednávanie sa koná v relatívne krátkom čase.

Kolízny opatrovník Hujer na pojednávaní horlivo referuje sudkyni Dokonalej neprístojné správanie sa otca v telefóne pred rovným rokom a opakovane sprisahanecky žmurká na mamičku. Je mi jasné, že títo dvaja sú si bližší, ako sa na prvý pohľad zdá, a že sú vopred dohodnutí. Iba slepec by tieto signály nevidel. Technicky vzaté, nemohol by. Sudkyňa Dokonalá nariaďuje na odporúčanie kolízneho opatrovníka Hujera spoluprácu rodiny s „vysoko-kvalifikovaným“ Centrom pre deti a rodiny (rozumej aktuálni/bývalí zamestnanci detského domova, ktorí vykonávajú práce na ktoré nemajú ani minimálne odborné a ľudské predpoklady).

Na súde sa teda konečne v osobe sudkyne Dokonalej, kolízneho opatrovníka Hujera a Centra pre deti a rodiny zišla partia, ktorá by dokonale zapadla do akéhokoľvek hororového príbehu z prostredia Ligy otcov. Ja sa so zvesenou hlavou vo všetkom sudkyni Dokonalej podriaďujem. Chcem byť znova so svojimi deťmi. Kým nebude neskoro a nezavrhnú ma. Nič iné ma nezaujíma. Matka jasá a neskonale sa teší. Konečne.

Táto partička idiotov je pre ňu a jej nízke ciele doslova darom z neba.

Prebieha akási spolupráca s Centrom. Snažím sa, ako sa len dá. To, že títo ľudia spadajúci pod Ústredie PSVaR nedisponujú ani minimálnymi kompetenciami na výkon svojho povolania je nad slnko jasnejšie. Nasleduje druhé pojednávanie, ktoré je de-facto zmarené. Centrum nič neporiešilo a pojednávanie sa zvrhlo na voľnú a nikým neriadenú diskusiu. Sudkyňa Dokonalá, ktorá sa už medzičasom premenila na Zúfalú NAPOKON nariaďuje súdno-znalecké dokazovanie, ktoré sa malo uskutočniť už pred rokmi. „Neskoro moja drahá, už je všetko stratené!“, vravím si.

Pozvoľna sa k slovu hlási „Covid“ kríza. Všetko je zmrazené, pozastavené. Napriek tomu sa pracovníčky Centra ešte v začiatkoch tejto krízy stretávajú s deťmi a matkou. Ja o ničom neviem. Z Centra prichádza akási ďalšia správa, kde mi pracovníčky radia nekontaktovať vlastné deti. V ďalšom texte zas tvrdia, že ma motivovali ku kontaktovaniu detí. Som rozčarovaný a udivený. Kontaktujem dvoch fundovaných psychológov zo súkromného sektora a predkladám im výsledky práce Centra vo forme priebežných správ. K obom som sa dostal čisto náhodným výberom na základe ich odborných referencií a ochote podieľať sa na boji proti ľudskej hlúposti. Jedným z nich je vysoko uznávaný VŠ pedagóg z ČR. Druhým bývalá, dlhoročná súdna znalkyňa v odbore psychológia z Bratislavy.

Obaja odborníci sú otrasení a šokovaní. Spisujem teda opodstatnenú sťažnosť. Prikladám dôkazy. Sťažnosť je zaslaná na Ústredie práce sociálnych vecí a rodiny a k rukám ministra Bc. Krajniaka. Minister podanie ignoruje. Ústredie nie. Teda, ako sa to vezme. Obratom dostávam doporučene poštou oznámenie od akéhosi Ing. Petra Horňáka (údajne riaditeľa odboru) z Ústredia PSVaR o tom, že moja sťažnosť nie je podľa jeho názoru, resp. akéhosi zákona sťažnosťou a tak bola kamsi postúpená. A ja už v tomto momente veľmi správne predpokladám, že sa ňou nebude nikto ďalej ani okrajovo zaoberať. Svoje skúsenosti so Slovenským „systémom“ už mám a nerobím si žiadne ilúzie. Ignorantským prístupom Ing. Petra Horňáka k tejto sťažnosti som šokovaný.

Čas už teraz uteká veľmi rýchlo. Sudkyňa Dokonalá, teraz už Zúfalá v jednej veci koná a v druhej nekoná. Nedotiahnutý, nie bezchybný systém „náhodného“ prideľovania jej naservíroval obe podania a pani sudkyňa sa tvári, že riešením ňou preferovanej veci sa porieši druhá vec (rozumej práva otca a detí) akosi sama. Ľudské práva sú znovu porušované. Ale koho to zaujíma? Sme predsa na Slovensku. Tu sa vraždia novinári a vládne tu mafia a oligarchovia vážení. Čo sú proti tomu nejakí rodičia a deti bez práv!?

Už neviem kam a na koho sa mám vo svojom trápení obrátiť a tak kontaktujem Úrad komisára pre deti so srdcervúcou žiadosťou o pomoc. Tri mesiace žiadna odozva. Opätovne sa doprosujem. Je mi dopriaty jediný telefonát s pracovníkom, ktorý sa tvári, akoby sme už vec spolu riešili. Ja však o ničom neviem. Pýta si odo mňa ďalšie podklady, ktoré obratom posielam. Ďalšie ticho a nezáujem.

Kontaktujem aspoň niekoľkých poslancov NR SR e-mailom. Žiadna odozva.

Využívam možnosť napísať novej ministerke spravodlivosti Kolíkovej prostredníctvom webu Ministerstva spravodlivosti. Zasielam jej veľmi otvorené a úprimné slová. Od srdca. Som však sklamaný. Odpovedá mi radová úradníčka z ministerstva, ktorá mi oznámi, že nová vláda prijala Programové vyhlásenie a toto programové vyhlásenie vyrieši všetky moje problémy. Ako inak. Je zrejmé, že pani ministerka moje podanie ani nevidela. No hlavne, že sa nezabudla na sociálnych sieťach hneď dnes ráno o 6:38 pochváliť, koľko tenisových loptičiek sa jej podarilo trafiť. Tieto športové úspechy určite oslovia pracujúce masy omnoho adresnejšie ako problematika prehnitej a skorumpovanej Slovenskej justície. Otvorene – keby to bolo v mojej moci, našim politikom by som sociálne siete zakázal. Bez výnimiek. Možno by sa konečne aspoň niektorí z nich premenili na dospelých a zodpovedných ľudí.

V tomto momente je 6.6.2020, 0:27 hod. Svoje deti som nevidel rovných 9 mesiacov a jeden týždeň. V rukách práve držím ešte stále právoplatné rozhodnutie KS v Nitre o SOS. A z hĺbky duše sa hanbím za krajinu v ktorej žijem. Dôvody snáď vysvetľovať netreba.

– – –

Pomaly zaspávam… Sníva sa mi zvláštny sen. Som v akejsi veľkej korporácii, behám medzi jednotlivými kanceláriami vo veľkej, prázdnej budove a kohosi hľadám. Beznádejne. Po chvíli sa dostanem do akéhosi stavu medzi spánkom a bdením, až sa nakoniec prebudím úplne. Hodiny ukazujú 02:49. Zaborím hlavu do vankúša a úporne sa snažím znova zaspať … Zatváram oči.

… ani neviem ako a odrazu som v ďalšom sne. Ocitám sa na sedacej súprave v obývačke. Spolu so mnou je v temnej miestnosti muž. Stojí v kúte a pozerá sa mojím smerom. Spočiatku ho nespoznávam. Potom si uvedomím, že je to človek, ktorého pred mesiacmi poslala ex-manželka namiesto seba a detí na miesto, kde majú byť deti odovzdané otcovi, aby mi „vysvetlil“, že ma moje vlastné deti údajne nechcú vidieť. Na krku má tri hrubé, strieborné reťaze so zvláštnymi príveskami. Bez slova sa postavím, podídem k nemu a chytím tie reťaze do ruky. Ťahám ho za ne smerom k vstupnej chodbe môjho bytu, aby som ho dostal von. V prítmí si všimnem, že v chodbe stoja ďalšie tri tmavé, neznáme, hrozivé postavy a za nimi … Neverím vlastným očiam. Za nimi stojí môj milovaný syn a skláňa hlavu dole. Púšťam z ruky hrubé strieborné reťaze a cez ďalšie postavy sa predieram k synovi ako cez hustý les stromov. Nič navôkol ma už nezaujíma. Kľaknem si k nemu, chytím ho za plecia a pýtam sa: „Kde si bol tak dlho?“ „Čo sa stalo?“. Pomaly a unavene dvíha hlavu a pozerá sa na mňa. Tvár má bielu ako pergamen a posiatu malými červenými škvrnkami. Kedysi plné a zdravé líca má prepadnuté a brada mu ostro vyčnieva ako ľuďom v poslednom štádiu smrteľnej choroby. V smutných očiach sa mu zalesknú slzy: „Tata, ja zomieram.“ Prepadá ma pocit neopísateľnej hrôzy. Beriem ho na ruky, pritúlim si ho k sebe a predieram sa spolu s ním lesom postáv do bezpečia, do vnútra nášho bytu. Pohľadom ostro prebodávam tmavé postavy, ktoré mi prekážajú v pohybe. Cítim, že sa ma boja a pomaly kamsi zbabelo ustupujú. Som odhodlaný urobiť pre život svojho dieťaťa čokoľvek a oni to veľmi dobre vedia. Prechádzam so synom na rukách do detskej izby, opatrne ho ukladám na prázdnu posteľ a …

Prepotený a s údesným výkrikom sa budím. Snažím sa polapiť dych, ale nemôžem. Hodiny práve teraz ukazujú 04:57. Utekám do kúpeľne, klesám na zem. Nestrávené zvyšky večere končia v toaletnej mise. Pomaly sa presuniem do kuchyne a vypijem pohár studenej vody. Napokon končím v obývačke prázdneho bytu. Zabalím sa do deky a chvejem sa. Dnes už určite nezaspím.